Sušická MORTIFILIA oslavuje osemnásty rok existencie šiestym dlhohrajúcim albumom, čo je celkom dobrá práca nielen na české deathmetalové pomery. Napriek tomu sa aspoň z miesta, odkiaľ sa na to pozerám, nikdy nestala vyslovene vychyteným domácim pojmom, všeobecne známou záležitosťou, ktorá sa vám pri otázke „čo vieš o českom kove smrti?“ z pamäti vynorí spolu s KRABATHOR, GODLESS TRUTH, FLESHLESS, HEAVING EARTH, IMPERIAL FOETICIDE, INTERVALLE BIZZARE, HYPNOS, BRUTALLY DECEASED a podobnými pojmami. Skôr mám pocit, že jej existencia pomaly, isto a bez veľkého rachotu plynie skôr na domácejšej úrovni a kapela sama to ani veľmi nerieši.

Takisto nepopieram, že MORTIFILIA u mňa dlhodobo spadala do akejsi „šedej zóny“ českého death metalu, ocitajúc sa v podobnej situácii ako už roky ostrieľaní veteráni TORTHARRY. Tých tu spomínam ako skupinu rozhodne snaživú, ambicióznu, plodnú, s veľkou snahou mať dotiahnuté do detailu všetky veci od hudby, obalov, promotion až po koncerty a turné, proste pracovitý spolok, má odohraté doma i po svete, ale na mňa jeho tvorba nejaký ohromujúci dojem nerobí, skrátka dobre urobený mierny nadpriemer, žiadny „okresný agro-death“, ale po niekoľkých vypočutiach mi naň sadá prach.

Presne pre toto som bol skeptický aj k novinke od MORTIFILIE. Predošlé albumy som počul, dojem asi takýto – babráci to nie sú, hrať aj skladať vedia, ide z nich melodický death metal švédskeho strihu, nesadnem si z toho, ale ani im to nespláchnem, to, že ma niečo extra nechytilo, ešte neznamená, že je to kravina. Keď tu chcú mať recenziu, budú ju mať od niekoho, kto už z death metalu niečo počul, balené je to pekne – šesťpanelový digipack v pôsobivom old school čb prevedení – a hudba možno prekvapí. Nakoniec sa tak stalo, nie že by šumavské kvarteto svoj štýl od základu zmenilo či inovovalo, asi sa mi len trafilo do nálady, ale novinka celkom slušne funguje.

„...When I Killed The God“, to je intro a jedenásť skladieb za 37 minút. Priemerná dĺžka pesničky je tu pod štyri minúty, čo sa k celkom náladotvornému, ale agresívnemu a svižnému štýlu hodí. Žánrovo ide stále o melodický death metal švédskeho štýlu, ktorý MORTIFILIA začali oživovať viac než pár rokov predtým, ako sa vrátil celosvetovo – keďže „švédske“ bandy dnes máte prinajmenšom na dvoch kontinentoch – a uchopili ho dosť po svojom. Nie že by vymysleli jeho českú podobu, ale je to inde než GROTESQUE, LIERS IN WAIT (a „nástupcovia“ MORBIDER), Štokholm a Gotland (NIHILIST, UNLEASHED, ENTOMBED, DISMEMBER, GRAVE a ich uctievači od FATALIST po BRUTALLY DECEASED), alebo Göteborg (AT THE GATES, DARK TRANQUILLITY a spol., následníkov mraky, z tohto sa učila aj kopa metalcoru).

Emotívne, rozorvane, občas temne zafarbený death metal sušických bojovníkov má vyznením bližšie skôr k spolkom zo záveru 90-kového výbuchu melodického death metalu vo Švédsku, povedzme MOONSTRUCK, ABLAZE MY SORROW, HYPOCRITE alebo TAETRE. Práve tieto záležitosti sa mi z mysle vynárajú pri sledovaní melodických a harmonických štruktúr na „...When I Killed The God“. Technicky celkom zaujímavo prepracovaný death metal, o čosi údernejší než predtým, stavajúci na výbušných, dramatických, ale aj melancholických melódiách, s typicky severskými harmóniami, dravými i zádumčivými náladami, skôr priamočiary, ale aranžérsky vybrúsený. Veľa melodických sól, nabrúsený stredný a hlbší deathmetalový vokál, príjemné vyhrávky, toto, dobre skombinované, na vydarený melodický death metal stačí. MORTIFILIA tu nevymysleli nič strhujúco nového, ale zo šedej zóny sa vyhupli pekne.